Všetko najlepšie!

Bude to tými farbami, že sa mi zdá, že svet sa mi pred očami premieňa rýchlejšie, ako stíhajú písať v žurnáloch. Niečo, čo vás uchváti, ako limetkovozelená etiketa radleru, alebo farebné lesy pod Strečnom. Akoby ste to nečakali a predsa čakáte, nikdy nevideli a predsa poznáte. Tak sa mi zazdalo dnes, keď mi moja nová indická kamoška napísala, že ju niečo veľmi bolí a nemyslela tým ani zuby, ani hrdlo, hoci v týchto dňoch sa nedá povedať, že by bola zdravá. 

Chcela mi povedať, že ju bolí srdce. Už dávno som sa necítila tak nehodne. Tušila som, že mi to povie, no i tak. Odrazu sa pred vami odkryje niečo tak krehké. Človek, ktorého sotva poznáte, povie: Je to smiešne, ale nikdy som nikomu nepovedala to, čo chcem povedať tebe, hoci som ťa stretla dva či tri krát. 

Poviem vám to takto. S Mišom sme už prestavali nábytok v každej miestnosti, v ktorej sa má najbližšie odohrávať náš život. Najskôr naša kuchyňa, potom jeho izba, no a potom obývačka v jeho novom byte. Tá obývačka, v ktorej naša nová indická kamoška žila už druhý rok a mala sa tam dobre. Prišli sme a prestavali ju. Stôl na druhú stranu, gauč do rohu, umelé kvety do kelu, žehliaca doska je navyše. Ona prišla a začala sa ma vypytovať na dosku. Viete, ešte predtým som nenápadne upratala kuchyňu a dúfala som, že ani toto si nevšimne. Ale k veci. Prišla som do jej života a narušila ho, lebo tiež tak ľahko priľne k miestam, presne ako ja, a ten gauč bol predtým presne tak, ako to ona chcela. Nechce sa mi vysvetľovať, že som sa cítila ako votrelec. A ona mi teraz napíše, že mi dôveruje, ako nikomu a povie mi niečo, čo som tušila, že sa mi zdá, a predsa to bolo niečo viac ako tušenie, bolo to totiž skôr niečo zabudnuté.

Posledné týždne, ale možno aj mesiace či roky, to už neviem, sú všetky moje zmysly oveľa vnímavejšie, okrem jedného, ktorý nie je ani zmyslom, ani nemá meno, ale nie je ani nezmyslom. Keďže nemá meno, neviem ho nazvať, ale môžem opísať proces. Indické dievča o štyri roky staršie vám povie, že sa nesmierne trápi. Hovorí niečo o ukrutnosti. Ide spať a nechá vás s myšlienkami. Tie myšlienky vedú k tomu že, po prvé, bolesť je niekedy nevyhnutná, po druhé, bolesť musí mať zmysel, ďalej si uvedomíte, že ste žena a táto bolesť sa odohráva vo vašom srdci a potom si poviete- táto bolesť musí byť ukrutná, aby menila moje srdce, lebo som žena a moje srdce je tak dôležité pre mňa a všetkých naokolo!

A aká dobrá je potom táto silná a nemilosrdná bolesť. Napísala som jej, neskoro keď už dávno spala, že je to hádam aj požehnanie. Presne tak som si to vďaka nej začala myslieť. Požehnanie, vďaka ktorému ochutnávam čo znamená byť človekom v úplnosti. Že jej to teda neprajem, ale predsa. Premkol ma taký ten pocit, ktorý máte, keď sa vám zdá, že zdiaľky všetko vidíte a to porozumenie je vo vás, ale neviete to povedať, tak sa niekam pozriete, a vidíte to tam. Funguje to pri mori alebo v lese, ale mne musela stačiť moja izba a transparent "Všetko najlepšie!" k Michalovým meninám. 

A v tomto želaní som zrazu uvidela obrovskú výzvu. Keď bolesť, tak ukrutná, keď radosť, tak veľká, keď láska, tak ozajstná, keď priateľstvo, tak pravé, keď hĺbka, tak hlboká, keď diaľka, tak ďaleká... Keď dobré, tak najlepšie, keď všetko, tak VŠETKO.

V tomto meste milujem asi každý kút a strom, no čo sa mi začína zdať, že ma tu Boh možno aj pre niečo poslal, možno aj pre niečo iné ako milovať to tu a randiť na Calton Hille.