O sladkostiach

Tento príspevok by mohol byť utopickým opisom dokonalého života v Eden-borough a pritom by bol skutočne podobný realite, ale nechcem tým nikoho nudiť (alebo provokovať;) ). Alebo by táto stránka mohla byť fascinujúcim fotoblogom každodenného života v meste a tých nádherných všemožne poobliekaných indivíduí každého veku, ktoré tu žijú a tešia sa. Garantujem, vám, že by bola potom veľmi lajkovaná. Je to ešte zábavnejšie ako "meanwhile in Russia".

Priznám sa, že na Halloween som niekedy nevedela celkom presne kto práve nosí masku a kto nie.

Priznám i to, že prípady keď neviem rozlíšiť ženu od muža ma znervózňujú.

No stále. Tak nejak sa to nedá nemilovať, to hlboko ľudské, hlboko normálne, čo komunikuje edinburčanka kombináciou ružovo bielych ponožiek s mačkou a čiernych lodičiek. Myslím si, že tieto veci si tu všímam iba ja. Všetci ostatní žijú v takej "ťažkej" pohode, až je to nákazlivejšie ako škótska nádcha, ktorou som trpela predminulý týždeň (ako mi bolo povedané).
Som však opäť chorá pri spomienke na nedávnu návštevu Manchesteru. Rozbolí ma hlava. Počujem trúbenie áut a masu ľudí náhliacich sa po Market Street. Najradšej by som im všetkým predpísala terapiu životom v Edinburghu. Je to také šťastné mesto!

Zvykla som si hovoriť šoférovi autobusu hello, cheers, a Have a nice day. 
Zvykla som si hovoriť sorry  keď do mňa niekto vrazí na chodníku.
Zvykla som si kráčať pomaly a usmievať sa rýchlo.
Zvykla som si hovoriť Ed(i)nb(u)ra s výrazným R.
Zvykla som si, že pokladníčka v Lidli si spieva keď účtuje a vydáva drobné.
Zvykla som si, že to robí moje dni dokonalými.

Škola ma nesmierne baví. Všetko funguje perfektne, okrem detailov, ktoré nestoja za pozornosť ani za reč. To, čo by som sa naučila na Slovensku kombináciou Masmediálnej komunikácie a Audiovizuálnych štúdii, teda dokopy asi 15 predmetov, sa tu naučím na štyroch. Okrem toho máme "field trips", teda vezmú nás autobusom na miesta, kde sa deje naša budúca, resp. súvisiaca profesia v praxi. Organizujú pre nás "Industry Voices Lectures", čo znamená, že človek, ktorý má vyznamnú pozíciu v nejakej nadnárodnej spoločnosti nám príde hovoriť o svojej práci a všetkých doterajších skúsenostiach. Často priletia zďaleka. Je to cool.

Tento týždeň sa otvorili vianočné trhy v Edinburghu.
Čo bolo predtým krásne, je teraz dokonalé.
Zdroj: http://livetravelcity.com/2012/10/festive-times-in-edinburgh/

Často máme požiarne alarmy, je to šibnuté, lebo naše snímače reagujú na paru. Áno, je naozaj veľká pravdepodobnosť, že v tomto studenom a vlhkom štáte zhoríme všetci do tla! Pred tromi týždňami sa musela evakuovať celá univerzita :D Bolo to vtipné, ale bolo mi ľúto vozíčkarky, ktorá sa s ťažkosťami musela nejako dostať na tú špeciálnu stoličku pripevnenú o schody, lebo keď je alarm, nesmú sa používať výťahy. Pred dvoma týždňami mi tiež nebolo všetko jedno, keď sme sa o pol jednej ráno všetci z nášho bloku museli evakuovať na dvor do tej ukrutnej zimy. Prebieha to tak, že: začne strašne silno pípať alarm, päť sekúnd rozmýšľate čo sa deje, potom to pochopíte, vezmete si kabát a kľúče, vyjdete von, zamrznete, prídu hasiči normálne v helmách, vypnú alarm, odídu, idete naspäť, rozmrznete a život ide ďalej. Ale aj to patrí ku sladkosti života v UK.

A dnes som si uvedomila, že sladkosť života zažívam prakticky stále, iba má rôzne podoby. Spomínam na to, ako som si každý deň v Bratislave (príležitostne v Žiline) mohla dovoliť ísť na obed alebo pivo (alebo oboje) s niekým z vás. Teraz nemám na mysli peniaze, ale privilégium mať priateľov tak blízko a tak často. A aké sladké bolo potom zapáliť si večer sviečky v mojej izbe, alebo cigaretu na balkóne svoradovského bytu a počúvať melódie, alebo príbehy, alebo ticho... Všetko mi to chýba. No vďaka Bohu za to.

Ale aj tu je život sladký. Má vôňu indického jedla a severného mora. A provensálskeho korenia, ktoré dávam do všetkého, čo varím. Priatelia, najmä priatelia z Kolégia, je to neuveriteľné, ale stala sa zo mňa "mama Marta" . Varím ľuďom, som poriadna (resp. poriadnejšia ako všetci okolo mňa), napomínam mladšie slečny keď príliš nadávajú, obliekam sa konzervatívne a údajne sa vyjadrujem veľmi intelektuálne. Veru... všetko je možné na tomto svete :) (ľúbim Ťa, Marti :) ).

Priatelia, modlite sa prosím za nás, lebo si nevyhnutne potrebujeme nájsť prácu. Teším sa na vás už o tri týždne!!

Všetko najlepšie!

Bude to tými farbami, že sa mi zdá, že svet sa mi pred očami premieňa rýchlejšie, ako stíhajú písať v žurnáloch. Niečo, čo vás uchváti, ako limetkovozelená etiketa radleru, alebo farebné lesy pod Strečnom. Akoby ste to nečakali a predsa čakáte, nikdy nevideli a predsa poznáte. Tak sa mi zazdalo dnes, keď mi moja nová indická kamoška napísala, že ju niečo veľmi bolí a nemyslela tým ani zuby, ani hrdlo, hoci v týchto dňoch sa nedá povedať, že by bola zdravá. 

Chcela mi povedať, že ju bolí srdce. Už dávno som sa necítila tak nehodne. Tušila som, že mi to povie, no i tak. Odrazu sa pred vami odkryje niečo tak krehké. Človek, ktorého sotva poznáte, povie: Je to smiešne, ale nikdy som nikomu nepovedala to, čo chcem povedať tebe, hoci som ťa stretla dva či tri krát. 

Poviem vám to takto. S Mišom sme už prestavali nábytok v každej miestnosti, v ktorej sa má najbližšie odohrávať náš život. Najskôr naša kuchyňa, potom jeho izba, no a potom obývačka v jeho novom byte. Tá obývačka, v ktorej naša nová indická kamoška žila už druhý rok a mala sa tam dobre. Prišli sme a prestavali ju. Stôl na druhú stranu, gauč do rohu, umelé kvety do kelu, žehliaca doska je navyše. Ona prišla a začala sa ma vypytovať na dosku. Viete, ešte predtým som nenápadne upratala kuchyňu a dúfala som, že ani toto si nevšimne. Ale k veci. Prišla som do jej života a narušila ho, lebo tiež tak ľahko priľne k miestam, presne ako ja, a ten gauč bol predtým presne tak, ako to ona chcela. Nechce sa mi vysvetľovať, že som sa cítila ako votrelec. A ona mi teraz napíše, že mi dôveruje, ako nikomu a povie mi niečo, čo som tušila, že sa mi zdá, a predsa to bolo niečo viac ako tušenie, bolo to totiž skôr niečo zabudnuté.

Posledné týždne, ale možno aj mesiace či roky, to už neviem, sú všetky moje zmysly oveľa vnímavejšie, okrem jedného, ktorý nie je ani zmyslom, ani nemá meno, ale nie je ani nezmyslom. Keďže nemá meno, neviem ho nazvať, ale môžem opísať proces. Indické dievča o štyri roky staršie vám povie, že sa nesmierne trápi. Hovorí niečo o ukrutnosti. Ide spať a nechá vás s myšlienkami. Tie myšlienky vedú k tomu že, po prvé, bolesť je niekedy nevyhnutná, po druhé, bolesť musí mať zmysel, ďalej si uvedomíte, že ste žena a táto bolesť sa odohráva vo vašom srdci a potom si poviete- táto bolesť musí byť ukrutná, aby menila moje srdce, lebo som žena a moje srdce je tak dôležité pre mňa a všetkých naokolo!

A aká dobrá je potom táto silná a nemilosrdná bolesť. Napísala som jej, neskoro keď už dávno spala, že je to hádam aj požehnanie. Presne tak som si to vďaka nej začala myslieť. Požehnanie, vďaka ktorému ochutnávam čo znamená byť človekom v úplnosti. Že jej to teda neprajem, ale predsa. Premkol ma taký ten pocit, ktorý máte, keď sa vám zdá, že zdiaľky všetko vidíte a to porozumenie je vo vás, ale neviete to povedať, tak sa niekam pozriete, a vidíte to tam. Funguje to pri mori alebo v lese, ale mne musela stačiť moja izba a transparent "Všetko najlepšie!" k Michalovým meninám. 

A v tomto želaní som zrazu uvidela obrovskú výzvu. Keď bolesť, tak ukrutná, keď radosť, tak veľká, keď láska, tak ozajstná, keď priateľstvo, tak pravé, keď hĺbka, tak hlboká, keď diaľka, tak ďaleká... Keď dobré, tak najlepšie, keď všetko, tak VŠETKO.

V tomto meste milujem asi každý kút a strom, no čo sa mi začína zdať, že ma tu Boh možno aj pre niečo poslal, možno aj pre niečo iné ako milovať to tu a randiť na Calton Hille.